Uvoľni si koňa

Uvoľnenosť ≠ hlava dole

Toto bude prvý zo série článkov na tému: Ako uvoľniť koňa? Mimochodom, toto je aj otázka, ktorú od vás najčastejšie dostávam. A častokrát to na uvoľnenosti všetko stojí aj padá. Aby ste niečo dosiahli, potrebujete najprv vedieť, čo vlastne dosiahnuť chcete. Čo to vlastne uvoľnenosť je a ako sa prejavuje. A to si povieme v tomto článku. V tých nasledujúcich si to potom rozoberieme, ako ju dosiahnuť.

Trošku teórie: Čo znamená uvoľnený kôň?

Pri definícii sa vlastne rôzne zdroje zhodujú v tom, že uvoľnenosť možno v skratke charakterizovať ako pohyb bez stuhnutosti. ( Kto by to bol povedal? 😀 ) Uvoľnenosť sa vyznačuje ohybnosťou kĺbov, uvoľneným svalstvom, ktoré je však schopné koňa udržiavať v určitej forme a pružnosťou šliach.

Uvoľnenosť rozlišujeme horizontálnu a vertikálnu. Horizontálna znamená, že kôň má uvoľnenú hornú líniu od čeľuste, cez zátylok, krk, chrbát, až po chvost. Na prvý dojem divák vidí (a jazdec cíti), že kôň je jeden celok, celé jeho telo je jedna hmota a pohyb prechádza cez celé telo.

Pôsobí to mäkko, lahodne, pružne, pohyb je plynulý bez známok napätia.

Ak kôň nie je horizontálne uvoľnený, môže to naopak pôsobiť akoby jeho telo bola jedna časť, nohy druhá, t.j. nohy behajú a nesú na sebe nejakú stuhnutú hmotu, pohyb pôsobí strnulo, napäto, miestami môže až vyvolávať dojem bolesti alebo zdravotného problému.

Laterálna uvoľnenosť sa vyznačuje ochotou koňa ohýbať sa do strán, resp. pohybovať sa do strán. Tak to zjednoduším, znamená to, že do ohnutia koňa nenútite, neťaháte, ale vydáte signál a kôň sa ohne sám.

No a teraz poďme do praxe. Tam totižto extrémne často vidno jeden veľký omyl. Ako som už v nadpise načrtla. Jazdec sa domnieva, že ak dá kôň hlavu dole, je uvoľnený. Dokonca, čím nižšie ju dá, tým viac je uvoľnený. Z polohy hlavy vieme toho veľa vyčítať, ale uvoľnenosť na nej nestojí. Pretože aj kôň s hlavou vyššie, môže byť uvoľnený.

V tomto prípade je nesmierne dôležité dávať pozor na celkovú rovnováhu tela.

Kone prirodzene nesú viac váhy na predných nohách. Zvykne sa hovoriť, že 60-65 % na predku a 35- 40% na zadku. Tieto percentá sa odlišujú v rámci plemien aj v rámci konkrétneho koňa. Napr. taký plnokrvníci svojou stavbou sú viac na predku ako kone „španielskeho typu“. Samozrejme, nedá sa úplne zovšeobecňovať. Ale pokiaľ chceme na koni jazdiť, potrebujeme pre zachovanie jeho zdravia preniesť viac váhy na zadok alebo teda minimálne dostať predok a zadok do rovnováhy. Poloha jazdca je sama o sebe viac na prednej časti tela, tým pádom už len keď sa posadíme, posuniem jazýček na pomyslenej váhe na smerom k predku koňa. Ak sa k tomu pridá ešte hlava a krk koňa takmer pri zemi, má teda aj skúsený kôň čo robiť, aby udržal aspoň rovnováhu.

Tu je pár bodov, ktoré si všímajte:

• nos koňa je mierne pred kolmicou

  Predstavte si, že váš kôň má spredu hlavy pripevnenú tyč od čela až po zem. Aký uhol zviera so zemou?

• vrchná časť krku je/ pôsobí dlhšia ako jeho spodná časť

• medzi hlavou a krkom zo spodnej strany je oblúk

• priestor za kohútikom je podvyhnutý

  Kôň podvyhuje hrudník, ktorý nie je zarazený medzi lopatky

• vidieť sťahovanie brušného svalstva

  Sami si skúste vyhrbiť chrbát bez použitia brucha. Ani kôň sa nevyklenie v chrbte, ak nepoužíva brušné svalstvo.
• aktívne zadné nohy

  Nohy vyšľapujú pod koňa, zdvíhajú sa, kôň ich nešúcha po zemi. Vzdialenosť v kluse medzi prednými a zadnými nohami je rovnaká. Predné a zadného nohy sú rovnobežné
• kôň sa nesie

  Páda kôň už „na oko“ na nos a zadok si nesie hore? Alebo pôsobí vyvážene, resp. s podsadeným zadkom a odľahčeným predkom?
• jazdec v ruke cíti dopnuté oťaže, ale minimum váhy

  Na pomôcky rukou, kôň ochotne reaguje bez navalenia sa do ruky alebo pôsobenia proti ruke

Ďalšou problémovou záležitosť je ohýbanie koňa, kde často dochádza k ťahaniu oťažami. Tu veľa jazdcov reaguje:

„Ako mám toho koňa teda ohnúť, keď to od holene nejde?“

Nooo, treba ho to naučiť 🙂 Uvoľnenosť nie sú preteky na rýchlosť, ale vyžaduje čas a trpezlivosť. Ak toto nie je niekto ochotný koňovi venovať, je zbytočné tváriť sa, že chce skutočne uvoľneného koňa. Kôň by mal byť ako taká húsenica, t.j. reagovať na váš sed, na vaše holene a „vrtieť“ sa podľa nich.

Všetky pomôcky na koni by mali fungovať ako signály, ktorým kôň rozumie a koná podľa ich významu.

Akonáhle začnete koňa niekam ťahať, držať ho, tlačiť a neviem, čo ešte, koledujete si o reakciu, ktorá bude presný opak toho, ako si želáte.

Pretože budujete stuhnutosť a nie uvoľnenosť. Kôň môže postupne začať pôsobiť proti ruke (napr. vy potiahnete vpravo, on sa zaprie doľava; vy zadržíte, on sa zaprie proti vám) alebo si nájde únik, ako sa zbaviť tlaku a hodí sa do „krkolomných“ polôh.

Na nasledujúcom videu ukazujem jazdenie od vnútornej holene do vonkajšej oťaže. Vidíte, že ohýbať a viesť koňa napr. na kruhu, je možné aj bez vnútornej oťaže. Zároveň tým dávate koňovi aj priestor, do ktorého sa môže natiahnuť a uvoľniť.

Toto sme boli skôr vo fyzickej rovine, lebo tá je taká hmatateľná a ľahšie predstaviteľná. Ale úplným základom uvoľnenosti je psychika. Skrátka kôň musí byť v pohode 🙂 Aby bol v pohode, je dôležité, aby mal počas svojich dní a nocí zabezpečené podmienky, ktoré potrebuje. To by bola téma na ďalších xy článkov. Pointa je, že ide o podmienky, ktoré potrebuje kôň, nie človek. Chceme na koni jazdiť, čo je samo o sebe už neprirodzené. Ale sú veci, kde sa tým prirodzeným podmienkam vieme aspoň približovať.

Psychický stav koňa a jeho nálada úzko súvisí aj s tou vašou. Nie nadarmo sa hovorí:

„Do sedla patria len dve emócie: zmysel pre humor a trpezlivosť.“

Berte celé jazdenie ako zábavu, zasmejte sa, ak sa niečo nepodarí, tešte sa, ak sa podarí. A keď niečo nejde, nevadí. Aj zajtra je deň. Ak občas chytíte nervy, radšej zahoďte oťaže a vychutnávajte si slnečný deň. Alebo aj upršaný. A myslite na to, že vaša práca s koňom by mala byť vždy prínosom aj pre neho. Buďte pre vášho koňa oporou, keď je niečo pre neho náročné, motivujte ho, keď mu niečo ide, pochváľte ho, keď sa mu nedarí, pomôžte mu to zvládnuť. Nechcite od neho viac, ako je schopný v danej chvíli dať. Ak niečo nefunguje, pátrajte po príčine. Netlačte na pílu za každú cenu.

Ak na toto všetko budete myslieť a snažiť sa zachovávať, potom môžete postúpiť do ďalšieho levelu, a tým sú správne zvolené cviky a úlohy alebo strečing, ktorými môžeme uvoľneniu napomôcť.

Na záver

Každému sa občas stane, že nejazdí tak, „ako by sa malo“. Áno, aj tým najlepším. Záleží však na tom, ako jazdec na takú situáciu reaguje.

Buď

ho to netrápi, ignoruje tento nedostatok, nepracuje na zlepšení, jazdí si naďalej rovnako. Toto je veľmi ťažký oriešok, keď si niekto nechce uznať svoje chyby a aj keď o nich vie, je voči nim ľahostajný. Tu je potreba okolia, ktoré bude na takého jazdca apelovať a nenechá sa odradiť.

Alebo

si nie je jazdec vedomý toho, že takéto niečo sa mu deje. Vtedy odporúčam natáčať sa. Jedno je, čo povie tréner a niečo iné je, keď sa človek uvidí sám. Zo sedla môže všetko pôsobiť úplne inak, ako to v skutočnosti je.

Alebo

je otvorený iným názorom, uznáva svoje nedostatky, cielene sa vzdeláva a pracuje na ich odstraňovaní. Pátra po príčine, prečo k danej chybe došlo a hľadá riešenia problému.

Ku ktorému typu sa priradíte vy?