Jazdenie v teréne

Toto je téma na niekoľko kníh, takže sa pokúsim byť veľmi stručná a systematická 😀

Prečo jazdiť v teréne?

Dôvodov je neskutočne veľa, vymenujem bez hlbšieho zamyslenia hneď niekoľko, ktoré platia pre koňa aj jazdca:

  • fyzický aj psychický relax, regenerácia,
  • nadobúdanie kondície, svalstva prirodzenejšou formou,
  • prehlbovanie vzájomného vzťahu a dôvery,
  • podpora rovnosti, resp. „boj“ s krivosťou,
  • zvykanie na rôzne neznáme podnety a situácie,
  • budovanie sebadôvery,
  • zlepšenie rovnováhy,
  • ...

Bohužiaľ, pred každý jeden bod by sa pri niektorých jazdeckých dvojiciach dalo napísať aj „jazda v teréne kazí/ ničí ….“

Ja sama som jazdu v teréne kedysi priam neznášala. Bolo to najmä kvôli mojim nepríjemným zážitkom z rôznych rančov alebo jazdeckých škôl, kde vychádzka znamenala buď: „čo sa bude diať, nemám absolútne pod kontrolou (a niekedy ani samotný tréner),“ alebo nudné vozenie si zadku. Ospravedlňujem sa všetkým, ktorých to baví, ale ja fakt neviem len tak- hocijak sedieť 1-2-xy hodín v sedle a nič nerobiť 😀

Ale keďže viem, že terén má veľa výhod, musela som nájsť spôsob, aby som si to užila aj ja, aj kôň.

Kedy vychádzka zaručene baví?:

  • keď je kôň príjemne živý = vykračuje si rezko, ale neponáhľa sa,
  • je uvoľnený fyzicky aj psychicky,
  • je pozorný na povrch, po ktorom ide,
  • je za každých okolností sústredený na pomôcky svojho jazdca,
  • všíma si okolie so zvedavosťou, nie strachom,
  • premýšľa a svojho jazdca starostlivo prevedie cez náročnejšie situácie.

Aby človek zažil takúto ideálnu vychádzku, je potrebná svedomitá príprava. Jasné, sú kone a kone. Na jedného sadnete a všetko klape ako hodinky, s druhým to môže byť zas boj o život a s tretím niečo medzitým.

Keďže vychádzka je vždy čiastočne nepredvídateľná, povedzme si pár zásad:

Základné zásady jazdenia v teréne:

  • 1
    jazdecká dvojica sa zostavuje štýlom: čím menej skúsený jazdec, tým skúsenejší kôň, resp. tým skúsenejšie aj ostatné jazdecké dvojice zúčastňujúce sa vychádzky,
  • 2
    pokiaľ nemajú všetci jazdci kone pod kontrolou (= kôň reaguje na ich pomôcky za každých okolností), sú kone zoradené za sebou, nie vedľa seba,
  • 3
    tempo, dĺžka, náročnosť, atď. vychádzky sa vždy prispôsobuje najslabšiemu členovi (konskému alebo ľudskému),
  • 4
    kone majú medzi sebou rozostupy bez ohľadu na usporiadanie (Nejde len o to, či sa kone znášajú alebo nie. Ale o to, že jeden jazdec môže spadnúť- ak sú kone vedľa seba- pod druhého koňa, ak sú kone za sebou- druhý jazdec nemusí stihnúť vybočiť),
  • 5
    do rýchlejšieho chodu sa prechádza vždy postupne od prvého koňa po posledného, do pomalšieho postupne od posledného koňa po prvého,
  • 6
    všetky prechody, zmeny smeru sa oznamujú vopred dohodnutým signálom,
  • 7
    zosadnúť nie je hanba (Ak sa kôň bojí a odmieta prejsť problémovým úsekom aj za skúsenejším koňom, je úplne v poriadku koňa previesť na ruke, prípadne problémový úsek prejsť viackrát najprv na ruke, potom zo sedla.),
  • 8
    ak sa kôň/kone splašia alebo sa niektorý začne predbiehať a nereaguje na pomôcky na spomalenie, treba sa snažiť stočiť ho na kruh, kde prirodzene začne spomaľovať a opäť lepšie vnímať pomôcky jazdca (Pozor! Koňa nestrhávame prudko do strany, aby sa mu náhodou nešmyklo a nepadol aj s jazdcom.),
  • 9
    ak sa niektorý kôň splaší, ostatní jazdci čakajú, kým ho jazdec dostane na pomôcky (Kone sú stádovité zvieratá, takže ak je zvyšok stáda pokojný a čaká, rýchlejšie sa upokojí aj ten splašený.),
  • 10
    na vychádzku si vždy naplánujeme aj časovú rezervu (aby sme neboli v strese, že sa nestihneme včas vrátiť, a tým stresovali aj koňa alebo robili riskantné rozhodnutia),
  • 11
    na vychádzku by mali vždy chodiť min.2 dvojice, ideálne 3 (Ak dôjde k pádu, jeden člen sa stará o kone, druhý pomáha zranenému. Takisto je väčšia pravdepodobnosť, že kôň bez jazdca neujde a ostatní jazdci si ľahšie zvládnu svoje kone, ak ich je viac.)

Ako sa pripravovať dlhodobo na vychádzky?

1. Príprava zo zeme

Základom, ako inak, je práca zo zeme. Okrem vytvorenia vzájomného spôsobu komunikácie a dôvery, je potrebné naučiť koňa reagovať na neznáme alebo strašidelné situácie. Pre koňa je prirodzený útek od podnetu, ktorý ho stresuje. Človek sa musí naučiť vypozorovať signály koňa, ktorými dáva najavo stupňovanie napätia a včas ho zastaviť alebo usmerniť. Veľkou výhodou je, že kone sú aj zvedavé, takže je dôležité naučiť koňa obracať paniku a útek práve na zvedavosť. Koňa posmeľovať, motivovať a chváliť (ako najväčšieho hrdinu na svete :), aj keby len prešiel okolo papierika na zemi, ktorý ho vydesil 😀 )

Je dôležité naučiť koňa obracať paniku a útek práve na zvedavosť. Koňa treba posmeľovať, motivovať a chváliť.

Prečo treba začať zo zeme? Kone sú stádovité zvieratá, čiže ak sa nominujete do funkcie: „neboj sa, len ma nasleduj, so mnou sa ti nič nestane“ a jemu sa fakt nič nestane, tak s vami pôjde aj na kraj sveta. A tiež zo zeme ho ľahšie naučíte, aký spôsob reakcie si od neho želáte. Pretože nejde o to, nemať strach, ale o to. vedieť s ním pracovať.

Ja kone učím zachovať pokoj a čakať na pokyny. A pokyny sú, ako som písala už vyššie: motivovať k zvedavosti, podporovať ju a vychváliť do nebies. A potom už len prepojiť, že zo sedla je to to isté. Áno, môže sa stať, že nastanú situácie, s ktorými si kôň nebude vedieť dať rady. Ale ako som už povedala: „Zosadnúť nie je hanba.“ Skôr v očiach koňa opäť povyrastiete, lebo sa mu potvrdí, že s vami všetko bezpečne zvládne.

Nejde o to, nemať strach, ale o to, vedieť s ním pracovať.

2. Príprava zo sedla

Čím lepšie máte koňa prijazdeného na jazdiarni alebo v inom bezpečnom priestore, tým ľahšie sa vám bude jazdiť v teréne. Prijazdenosťou rozumiem, že okamžite chápe vaše signály a nechá sa vami viesť. Z jazdiarne môžete prejsť napr. na jazdenie na lúke alebo väčšom priestore, kde to už kôň pozná. Bude tam viac ruchov, je to mimo domova, k tomu terénne nerovnosti, atď. a o program máte postarané. Ak aj tu už zvládate „odjazdiť“ na jemných pomôckach, môžete si pridávať náročnosť (kľudne si tam doneste aj pár skokov, ak skáčete:)) alebo si dajte drezúrnu úlohu). Takýto postup volievam ja, pretože chcem koňa učiť, že je jedno, kde sa nachádzame, kto je s nami, a čo robíme, baviť sa má len so mnou 😀

A môžete mi veriť, že kone sa radi bavia so svojim jazdcom, ak sú na to zvyknuté a ak ich počúva. Preto nikdy nejdem za hranicu aktuálnych možností. Ak mám koňa, ktorý je už v kroku ako na ihlách, nepotrebujem zákonite klusať. Na druhej strane, ak koňa dobre poznám a viem, že je na ihlách, lebo má energie na rozdávanie, pokojne ho nechám vycválať (potom, čo si ho na cval pripravím a vyjasníme si, že ja mu ustúpim s cvalom, ale on bude cválať, ako ja rozhodnem).

Ak jazdím v skupinke koní, snažím sa (spôsobom, aby som neobmedzovala ostatných), jazdiť inak, ako ostatní.

Ak ideme za sebou, tak napríklad si nechávam väčší rozostup a doklušem alebo docválam, hrám sa s tempom, robím si stranovú prácu, zastavenie alebo zacúvanie, atď. A to je aj môj spôsob, ako si vychádzku spestrujem, keď napr. ideme v jednom chode dlhší úsek. Zároveň, si tým koňa udržujem stále pozorného na moje pomôcky a odpútavam jeho pozornosť od opakovania po druhých koňoch alebo od rozptyľovania sa okolím. Stranovú prácu využívam, aj pri tzv. nedočkavcoch alebo cupitavcoch 😀 Koňa, ktorý sa veľmi rád ponáhľa, nebrzdím rukou. Je to kontraproduktívne. Navyše, ak začnem používať viac ruky, kôň môže so mnou začať zápasiť a zaručene začne ešte viac tuhnúť. A neuvoľnený kôň = časovaná bomba. Namiesto toho začnem robiť podľa stupňa prijazdenosti koňa (najjemnejšie, ako to len v danom momente ide!) buď pristavovanie chvíľu k jednej ruke, chvíľu k druhej, ustupovania na holeň, plece vpred, dovnútra plece, atď.

Je dôležité udržovať si koňa stále pozorného na svoje pomôcky a odpútavať jeho pozornosť od opakovania po druhých koňoch alebo od rozptyľovania sa okolím.

Dám ruku do ohňa, že ak to budete robiť svedomito, pokojne a trpezlivo, nenecháte sa nikdy rozhodiť, po pár vychádzkach sa nik nervačiť nebude.

A to sa dostávame k ďalšiemu dôležitému bodu, a tým je:

Zodpovednosť, dôslednosť, trpezlivosť a vytrvalosť

Kone potrebujú mať vždy jasno. Musia vedieť, že toto ee a toto áno. Neexistuje, že jeden deň je niečo dovolené a na druhý je to zakázané. Vy musíte dôsledne dohliadať na to, aby dohodnuté pravidlá platili vždy. A pri učení koňa, aké pravidlá to sú a ako ich rešpektovať, musíte postupovať maximálne trpezlivo a vytrvalo. Niekedy to vie byť pekne na nervy.

Ja si spomínam, ako som učila svoju kobylu, aby sme sa z vychádzky mohli vracať rovnakou trasou. Pretože vždy pri otočení domov začala cupkať a poskakovať. Akože ísť takto „iba“ polhodinu bolo na porazenie. Jasné, mohla som vždy vymyslieť terén, aby sme sa vracali inou trasou. Lenže to pre mňa nie je riešenie problému, ale len jeho zakrývanie. A ja veľmi nerada problémy ututlávam, pretože ma skôr, či neskôr dobehnú ešte vo väčšej sile. Nejdem rozpisovať celý postup. Ale v skratke: kľúčom bola moja dobrá nálada, trpezlivosť, prijazdenosť koňa na jemné pomôcky, neobmedzovať koňa, ale ho zamestnať správnymi cvikmi, minimalizovať zásahy rukou, pomaly stupňovať dĺžky vychádzok. A hlavne stáť si za svojim a nenechať sa zlákať skratkami alebo túžbou po zážitku alebo rýchlosti. Dnes už zvládame ísť domov rôznych chodoch, ale viem, že na pretekanie sa, by to ešte nebolo 🙂

Ak pracujete s koňom spôsobom, že má možnosť prejaviť svoj názor, tak vám vaše nedostatky môže dať občas poriadne vyžrať. A občas je to aj o nálade- koňa aj človeka. Je umenie, aby vám v takej chvíli nerupli nervy alebo aby ste nemali chuť hádzať flintu do žita, lebo sa budete cítiť ako úplný neschopák alebo už nebudete vládať stále hľadať riešenie. A ja sa ani nejdem tváriť, že ak budete nasledovať všetky zaručené rady a postupy, tak váš život s koňom bude vždy krásne ružový a cukríkovo sladký.

Zviera je zviera a môžeme sa akokoľvek usilovať, do hlavy mu nevidíme. Ja preto vždy venujem dostatok času príprave (zo zeme, zo sedla), poznaniu koňa (fakt nepôjdem do terénu na koni, ktorého nemám dôkladne preskúšaného), robím ešte test plašenia 😀 Nevezmem na vychádzku koňa, na ktorom nemám odskúšané, ako sa plaší, ale aj vzájomne natrénované, aby aj v takýchto situáciách zostal vnímavý na moje pomôcky. Okrem umelo vytvorených situácií, využívam aj nezvyčajné dianie v našom areáli (napr. ukladajú sa balíky sena, letí teplovzdušný balón, píli sa drevo, najnovšie máme naháňajúcu sa kravu alebo šarkany :D, atď.). Až potom sa vyberám na vychádzku v sedle, na miesta, kde to kôň už na ruke pozná a vždy zavolám 1 alebo aspoň 2 ďalšie spoľahlivé kone.

Čo sa opäť vraciame k úvodným zásadám, že prvý (ideálne aj posledný) kôň/ dvojica sú spoľahlivé a v strede je ten, čo sa zaúča. Najprv si opäť overujem reakcie na moje pomôcky. Ak sme schopní, nechám naklusať prvého koňa krátky úsek a čakám, či sa môj kôň bude ťahať alebo zostane sústredený na mňa. Potom vyskúšam doklusanie krátky úsek v pomalom tempe aj ja. A takto pomaly predlžujem úseky, hrám sa s prechodmi a neskôr aj s tempom, prípadne, ak všetko ide naozaj hladko, doplním aj cval. S tým rada začínam tak, že prvý kôň nastaví rýchlejší klus a ja si dám pomalší cval.

Možno vám to príde veľmi zdĺhavé, ale ja fakt nemám náladu, ani vek, ani zdravie, ani nič na to, aby som sa s koňom naťahovala a zápasila a zbytočne pre svoju netrpezlivosť riskovala. A to nehovorím len o sebe, ale aj o koni a ďalších účastníkoch vychádzky.

Väčšina pádov sa udeje následkom splašenia alebo v cvale. Takže nepodceňujem prácu so strachom a starostlivo vyberám trasu vychádzky. S cvalom robím najradšej „pokusy“ hore kopcom.

Samozrejme, nedá sa nikdy zaručiť, že nespadnete. Ale riziká sa dá celkom úspešné eliminovať.

Každopádne, čo som sa naučila za tie roky a ide mi niekde v podvedomí vždy, keď sadám na koňa je:

  • v sedle sa nedržíme silou- treba jadziť uvoľnene, ale zároveň koordinovať svoje pohyby v sedle (žiadne handrové bábiky)- kôň vás potom aj bez vášho veľkého úsilia bude brať so sebou (napr. pri uskočení),
  • ak kôň vyletí vpred a nedá sa okamžite spomaliť- vždy točiť na kruh alebo smerom hore kopcom,
  • ak kôň kozluje alebo robí inbé neočakávané pohyby, nepredkláňať sa a nestavať sa na špičky, ale zároveň mu treby zdvíhať hlavu hore (kozlovať sa dá len s hlavou dole),
  • ak hrozí pád, nevzdávať to a kľudne sa pridržať aj sedla,
  • ak už sa udržať nedá a začnete padať, snažte sa vždy dostať od koňa čo najďalej, pustite oťaže! a myslite na vykopnutie strmeňov.

Ja hovorievam: „Nepadanie sa učí padaním.“

Je naozaj dobré trénovať v bezpečnom priestore plašenie- pomaly, postupne. Aby ste si zvykli najprv napr. na mierne podupnutie koňa, uskočenie, zastavenie, možno aj kozlovanie alebo „vystrelenie“, keď ho niečo vystraši zozadu. Jedine tak si dokážete natrénovať vlastné reakcie, zachovanie pokoja aj následné získanie koňa opäť pod kontrolu.

Keď prvotná reakcia pominie, VŽDY jazdite ďalej, akoby sa nič nestalo.

Neriešte, čoho sa zľakol, prečo sa zľakol. Postačí aj pár krokov následne odjazdených v pohode, a potom si môžete dať pauzu a ísť teda skúmať, čo to bolo. Toto je nesmierne dôležité do budúcna. Týmto koňa učíte zachovať pokoj a nešalieť. A v žiadnom prípade netrestajte. Ani keď viete, že to ten „hajzlík“ urobil z roztopašnosti. Ak máte nejakú lúku aj mimo váš areál a môžete tam jazdiť, určite to využite a spravte si z nej neohradenú jazdiareň. Je to ďalšia pomôcka a medzikrok pred „skutočným“ terénom. Pôsobí to tak trochu psychologicky- kôň je síce vonku, ale robí prácu, na ktorú je zvyknutý z jazdiarne.

Možností, ako zvládať náročné situácie alebo ako im predchádzať, je veľa. Výber postupu by sa mal však odvíjať od schopností vašich a konkrétneho koňa. Nepreceňujte sa 🙂

Väčšina ľudí, ktorí majú nepríjemný zážitok z vychádzky, hneď následne vedia, čo spravili zle alebo podcenili. Sami najlepšie viete, čo robí problém vám, a čo koňovi. Umelo si vytvorte rizikové situácie, ale takým spôsobom, aby boli pre všetkých, čo najbezpečnejšie. A pomaly stupňujte náročnosť. Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku.

TIP:

Ak chcete, aby vychádzka bola pre koňa naozaj relaxačná a nechcete po ňom žiadne cviky, môžete si zatrénovať vy. Odporúčam detailne sa zamerať na svoj sed.

Ja počas takejto „lážo- plážo“ vychádzky VŽDY riešim, či mám správne držanie tela (hlava, chrbát, ruky), či sedím na tzv. trojnožke a na oboch sedacích kostiach rovnomerne, či mám rovnako obe nohy.

A potom si skúšam napr. vytáčanie v ramenách, prenášanie váhy alebo si dám jednoduchšie cviky v sedle. A toto riešim aj v iných chodoch a sedoch (nevynechávam ani stehnový).

Okrem toho, že pozorujem svoju krivosť, všímam si aj, či mi nejaký cvik nerobí väčší problém na jednu stranu. Pretože ak zatiaľ rovno ste, ale na jednu stranu sa vám niečo horšie robí, krivosť môže byť len otázkou času. Treba si k tomu potom pripraviť cviky aj zo zeme.

Príprava na jazdenie začína aj u človeka na zemi 🙂

Pomáham jazdcom začínajúcim aj pokročilým, s vlastným koňom aj bez neho, na ich ceste jazdeckým a konským svetom. S koňmi pracujem už 14 rokov, ale pri koňoch som snáď odjakživa. Spolu so sestrou máme vlastnú stajňu, jazdeckú školu aj e-shop s jazdeckými potrebami. Ako jedny z mála na Slovensku sme sa začali venovať výuke detí už od 4 rokov. Mojím cieľom vždy bolo naučiť jazdcov vnímať koňa, ale aj rozvíjať sa osobnostne. Jazdenie totiž nie je len o správnych pomôckach, ale najmä o práci na sebe, uvedomovaní si svojho tela, mysle a pocitov.  Viac sa o mne môžete dozvedieť tu. >>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.