Kto som

S koňmi pracujem už viac ako 15 rokov, ale pri koňoch som snáď odjakživa. Spolu so sestrou máme vlastnú stajňu, jazdeckú školu aj e-shop s jazdeckými potrebami. Ako jedny z mála na Slovensku sme sa začali venovať výuke detí už od 4 rokov. V našej ponyškoličke sa deti vďaka trpezlivým poníkom Agátke a Vargovi naučili poníka si sami pripraviť na jazdenie, ovládať ho zo zeme, ale aj pod sedlom tak, aby keď vyrastú mohli plynulo prejsť na väčšieho poníka alebo koňa. Dnes sú z „naších“ prvých detí už samostatní jazdci na veľkých koňoch. 

Mojím cieľom vždy bolo naučiť jazdcov vnímať koňa, jeho správanie, reakcie, brať ohľad na jeho možnosti a potreby, ale aj rozvíjať sa osobnostne. Jazdenie totiž nie je len o správnych pomôckach, ale najmä o práci na sebe, uvedomovaní si svojho tela, mysle a pocitov, prijímať aj tie negatívne emócie a učiť sa s nimi pracovať. Kým som však toto všetko pochopila, prešla som si dlhú cestu neúspechov, pocitov neschopnosti, ale aj učenia, skúmania, poznávania.

Prvého koňa sme kúpili, keď som začínala študovať na vysokej. Spravili sme asi všetky chyby, ktoré sa pri kúpe koňa spraviť dajú, a tak sme mali doma namiesto splneného sna, koňa so zdravotnými problémami a psychickými traumami. Zistila som, že o koňoch vlastne nič neviem, a že jazdenie v jazdeckej škole ma nenaučilo takmer nič o starostlivosti o koňa (a už vôbec nie o chorého), že netuším, aké náklady ma čakajú, ako správne kŕmiť, ako si poradiť, keď kôň nespolupracuje, ako si predstavujem a mnoho ďalšieho. 

Prvé mesiace som bola zúfala a bezradná. V tom čase neexistoval Facebook ani Youtube a informácií o koňoch bolo na internete žalostne málo. Na okolí žiaden tréner, ktorý by sa nám mohol pravidelne venovať. Navyše rady, ktoré som nachádzala sa nie vždy dali využiť pri mojom koni, pretože som musela prihliadať hlavne na jej zdravotný stav.

Zabojovala som a dodnes čerpám z toho, čo som sa pri Vilme naučila napríklad o kŕmení, chorobách, starostlivosti, tréningových metódach. Cestu som si však musela nájsť vlastnú. Takú, ktorá prihliada v prvom rade na koňa. Častokrát totiž počúvam: „Kôň musí ….“ Popravde, kôň nemusí nič. Jazdec je ten, ktorý chce jazdiť a je teda jeho úlohou postupovať tak, aby koňa kontakt s človekom bavil a bol pre neho prínosom. Ja som vďaka tomu získala spoľahlivú, oddanú parťáčku.

Odvtedy sme už kúpili ďalších 5 koní a pri každej kúpe som sa naučila vždy niečo viac. Pribudli k nim dve vlastné žriebätá, dnes už dospelé kone, ktoré som si sama obsadla. Teraz som sa rozhodla posunúť opäť ďalej a začať pretekať- v drezúre. S Dianou je to opäť ďalšia cesta učenia sa a objavovania. Začať takmer od nuly s koňom bez drezúrnych predpokladov, je pre mňa veľká výzva.

Verím, že správnym prístupom a tréningom sa dá dosiahnuť veľa a aj kone bez potenciálu sa môžu stať drezúrnymi koňmi. Pre mňa nie sú podstatné umiestnenia, ale napredovanie koňa a jazdca. Už po pár mesiacoch práce s Dianou môžem povedať, že táto cesta posúva ďalej aj mňa nielen jazdecky, ale aj ako trénera a človeka. Najviac ma teší, že Diana, ktorá jazdila celá napätá, nesprávne používala pri jazdení svoje telo, čo by jej zaručene časom privodilo zdravotné problémy, sa dnes pohybuje ochotne, uvoľnene, zapája správne svoje svalstvo, a tak bude môcť bez ujmy nosiť jazdca. Nejde to zo dňa na deň, ale je to dlhý a nikdy nekončiaci proces.