Zamýšľate sa nad tým, čo čítate?

Citáty, ktoré uverejňujem na FB stránke alebo instragovom účte Sám sebe trénerom, nevyberám náhodne. Vždy reflektujú niečo, čím som si prešla alebo prechádzam, čo bolo pre mňa zásadné poznanie alebo niečo, s čím sa plne stotožňujem.

Do tohto článku som sa rozhodla vybrať  tri z tých, ktoré boli doposiaľ uverejnené a doplniť aj svoje vysvetlenie- ako ich chápem ja. Budem rada, ak mi napíšete váš názor, prípadne pošlete svoj najobľúbenejší citát (kľudne aj s odôvodnením prečo).

Trvalo mi roky, kým som dokázala jazdiť bez emócií. Stále v tom nie som profík, ale v prípade, keď ma prepadne hnev, bezradnosť alebo prílišné „tlačenie na pílu“, naučila som sa okamžite zahodiť oťaže a krokovať. Dívam sa okolo seba, dýcham a čakám, kým budem pripravená začať „s čistým štítom“. Učím sa hovoriť si: „Aj zajtra je deň.“

Ak jazdím bez emócií, dokážem lepšie vnímať koňa, predvídať, reagovať na jeho prejavy a prispôsobovať tomu svoje pomôcky. Som úplne prítomná v danom okamihu.

Neznamená to, že jazdím bez plánu. Plán aj zameranie tréningu mám vždy, ale cieľ si nestanovujem. Ak je to potrebné, znížim svoje nároky a nestresujem sa tým.

Oba tieto citáty z môjho pohľadu úzko súvisia. Pri koňoch častokrát skĺzame do nadvlády a rozkazujeme: „Kôň musí, lebo ja chcem.“

To už s partnerstvom, o ktorom väčšina snívame, nemá nič spoločné. Uvedomenie si, že jazdenie je v prvom rade môj sen, môj záujem, ma núti hľadať spôsoby a cesty, aby kôň chcel spolupracovať so mnou. Je to ako, keď od niekoho chcem, aby pre mňa niečo spravil. Nepôjdem za ním s tým, že na neho nakričím: „takto to chcem a basta,“ lebo je takmer isté, že mi po takom nátlaku nevyhovie. Musím hľadať spôsoby, ako mu moju prosbu predostrieť, vysvetliť, atď.

Kedysi som žila v tom, že kone proste občas vymýšľajú, sú lenivé, trucujú, skrátka úmyselne nespolupracujú. Keď sa dívam spätne na tie problémové momenty, už v nich nevidím neochotu koňa, ale svoje chyby, nedostatočnú pripravenosť koňa na dané úlohy, následky predchádzajúceho chybného jazdenia, reakcie koňa, ktoré som si nevšímala alebo ignorovala až „vybuchli“, situácie, do ktorých som ho dostala a neboli mu príjemné, neprispôsobenie tréningu a úloh povahe koňa, zabúdanie, že jazdenie musí koňovi robiť radosť a baviť ho, atď.

Dnes už koňa neobviňujem z ničoho, ale zamýšľam sa nad skutočným dôvodom jeho správania a hľadám riešenia. Jazdenie je ako dialóg. Častokrát svojimi pomôckami veľa rozprávame, veľa sa pýtame, ale strašne málo počúvame alebo prijímame odpovede koňa.